Zo života chovateľskej stanice "zo Srnčej doliny"

Všetko sa to začalo 5. júna 1999. Na tento dátum sa nedá zabudnúť najmä ak sa Vám vtedy zmení život.Celá rodina sme sa išli pozrieť na výstavu psov do Nitry, so zámerom, že ideme kúpiť šteniatko stavača. Prešli sme celé výstavisko, ale šteniatka stavačov nikto nepredával. Už sme odchádzali k autu, keď som zrazu uvidela pána, ktorý pod stromami pred výstaviskom ponúka šteniatka. Podišla som k nemu a uvidela som dve nádherné čiernobiele šteniatka - sučku a psíka plemena anglický špringeršpaniel, o ktorom som dovtedy ani netušila, že existuje. Ale tie bystré, inteligentné pohľady ma tak upútali, že sme neodolali a kúpili sme sučku. Volala sa Hena Pavlenov dvor. Mali sme ju dva roky, keď nám ju niekto odcudzil. Trvalo asi rok kým sme si kúpili ďalšiu - Bonu Čabianku, ale ešte ani ona nebola určená na založenie chovateľskej stanice. No ako sa hovorí, do tretice všetko dobré: do našej rodiny pribudla v roku 2004 čiernobiela sučka anglického špringeršpaniela - Freya z Chotára. A práve s ňou som zažila prvý pocit víťazstva na výstave a na poľovných skúškach. Doma sme jej hovorili "profesor", lebo okrem rozprávania dokázala takmer všetko. Rýchlo chápala každý povel, ale to je pre toto plemeno typické. Freya sa stala zakladateľkou našej chovateľskej stanice "zo Srnčej doliny".

Ako plynul čas, Freya "stárla", tak sme začali uvažovať o kúpe psíka. V roku 2006 sa naša chovateľská stanica rozrástla o ďalšieho anglického špringeršpaniela - Norbert Ruhtless z Czarnego Dworu, ktorý má na konte veľký počet výstavných a pracovných ocenení. Onedlho k nim pribudla Wioletta z Lovparku. Táto sučka k nám prišla ako ročná. S ňou som si najviac užila na poľovných skúškach. Pri výcviku vždy robila to, čo som je prikázala a očakávala, ale na skúškach, ktoré absolvovala akoby aj ona chcela vyskúšať moje nervy. Vždy musela nejakú disciplínu pokaziť, ale to by nebola ona.

V roku 2007 do našej chovateľskej stanice pribudla sučka plemena jazvečíka dlhosrstého králičieho - Uschi Kartuš Slovakia. Nikdy nezabudnem na to, keď som s ňou absolvovala jej prvé skúšky, konkrétne skúšky vlôh. Prešli sme prvou disciplínou a na rade bolo sliedenie. Rozhodca mi kázal sučku vyslať do revíru na sliedenie. Na pokyn rozhodcu som ju povelmi posielala na rôzne strany a sučka s plným nasadením moje povely plnila. Po skončení disciplíny mi rozhodca povedal, že je veľmi potešený jej prácou. Vraj keď ju uvidel na nástupe, nedával jej veľké šance na úspešné ukončenie skúšok, myslel si, že na disciplíne sliedenie sa ani len "neodlepí" od nohy. Pochopiteľne, mýlil sa. Spomínam si i na ďalší zážitok. Boli sme na farbiarskych skúškach a tí, čo nás nepoznali, si mysleli, že som prišla vyvenčiť svojho maličkého psíčka. Avšak záverečné vyhodnotenie skúšok ukázalo, že Baša bola mimoriadny zjav. Skončili sme v I. cene a spomedzi 22 psov na celkovom druhom mieste! Ale na tých skúškach bolo najkrajšie to, keď rozhodca pred celou koronou povedal: "Pred touto sučkou dávam klobúk dole" a to aj urobil. Pre mňa ako majiteľku, cvičiteľku a vodičku to bol najkrajší zážitok, ktorý zostane navždz uložený v srdci. Bol to malý pes s veľkým poľovným srdcom.

Po čase sa naša chovateľská stanica rozrástla o ďalších členov či už o plemeno jazvečíka alebo anglického špringeršpaniela. S výcvikom psov som začala ako pätnásťročná a odvtedy už prešlo veľa rokov. Myslím si, že sa nám podarilo vykonať kus práce. Pravda, neboli to vždy len úspechy, ale aj občasné sklamania alebo nezdar. No život je už predsa taký. Na práci so psami sú najkrajšie tie chvíle, ktoré s nimi trávime. Napokon, všetci sú členmi našej rodiny.